János Quittner

Narodil sa ako štvrté dieťa mnohogeneračnej bratislavskej rodiny. Obaja starí otcovia (Jakab Pál Quittner a János Párkánynánay Cseresznyés) boli vysokopostavenými vojenskými dôstojníkmi. Otca, Sándora Quittnera, chcel mať jeho otec kvôli rodinnej tradícii za vojaka, a tak sa už ako 16-ročný kadet v I. svetovej vojne ocitol v ruskom väzení. Domov sa dostal o 10 rokov neskôr po podpísaní Trianonskej mierovej zmluvy. Mal dvoch bratov a sestru: najstarší brat Győző Littomerczky dlhé roky pôsobil ako ekonomický riaditeľ ÚV Csemadoku, sestra Irma Mária Littomerczky (Benau) pôsobila ako módna návrhárka v Austrálii.V roku 1961 sa ako dvadsaťročný oženil s Rozáliou Tekauer, s ktorou sa zoznámil v Žitnoostrovskom súbore piesní a tanca. Má s ňou 2 deti: dcéra Yvett Anna (* 1962) a syn János Sándor (* 1963).

V rokoch 1947 – 1952 vyštudoval prvých päť ročníkov základnej školy v rodnej obci Bratislava – Vrakuňa.

V rokoch 1952 – 1959 chodil do strednej deväťročnej občianskej školy umeleckého zamerania v Bratislave, na Námestí 1. mája. To, že mal chodiť do slovenskej školy bolo rozhodnutím jeho otca – chcel mu to ako – tak uľahčiť, ak už raz má žiť poznačený ako „triedny nepriateľ”, aj kvôli Benešovým dekrétom.^{[chýba zdroj]} Umelecká stredná občianska škola ho nasmerovala na umeleckú dráhu, k tancu a s ním spojenými scénickými umeleckými žánrami. Už ako stredoškolák chodieval na skúšky Horno–žitnoostrovského ľudovo–umeleckého súboru do Podunajských Biskupíc, neskôr do Šamorína, na skúšky Žitnoostrovského súboru piesní a tanca.

V rokoch 1963 – 1967 ukončil kurz amatérskych choreografov a vedúcich súborov, ktorý štátne osvetové strediská uznávali ako odbornú maturitu. Neskôr, v rokoch 1969 – 1983 v tomto inštitúte vyučoval ako stály profesor.

V rokoch 1964 – 1973 bol viackrát štipendistom v Maďarskom štátnom folklórnom súbore ako tanečník – choreograf.

V roku 1969 založil v Bratislave ako odborný referent ľudového tanca Csemadoku Komorný folklórny súbor Szőttes.

V rokoch 1973 – 1977 absolvoval diaľkové štúdium na Vysokej škole múzických umení (VŠMÚ) v Bratislave, na odbore choreograf – režisér. Diplom získal v decembri 1977.

V marci roku 1983 sa kvôli neistej budúcnosti folklórneho súboru Szőttes nevrátil domov zo svojej prvej cesty do Západnej Európy.^{[chýba zdroj]} Koncom roku 1983 spolu s rodinou emigroval do Austrálie.

Od roku 1984 do 1987 pracoval v Melbourne ako závozník v továrni, ale už v roku 1984 založil Folklórny súbor Új Szőttes (Nový Szőttes) a popri práci v továrni viedol za pomoci Maďarského centra v Melbourne tanečnú školu. Neskôr pracoval ako učiteľ tanca vo viacerých tanečných školách v Austrálii (Victorian College of The Arts, Priscilla's Character Dance School, Margaret Walker Folk Dance Centre, Blacktown Dancers). Od roku 1985 viedol v Melbourne aj tanečné divadlo založené jeho študentmi "QUJ" Character & Folkdance Theatre. V Austrálii robil choreografiu nielen pre maďarské tanečné súbory, ale aj pre slovenské, chorvátske, dokonca aj pre domorodý "abo" súbor.

V roku 1990 sa vrátil do Európy. Usadil sa v Maďarsku, v Dunaszigete. Nakoľko v súbore Szőttes nenárokovali na jeho umenie, začal pracovať ako hosťujúci choreograf pre štátny folklórny súbor Slovenský ľudovo – umelecký kolektív (SĽUK). V roku 1991 sa na podnet verejných činiteľov uchádzal o post riaditeľa súboru Ifjú Szivek, kde pôsobil do roku 1993.

V roku 1994 pracoval v Nemecku ako hosťujúci režisér v Srbskom národnom súbore a súčasne ako umelecký poradca riaditeľa Maďarského štátneho ľudovo – umeleckého súboru.

V roku 1995 sa vrátil do Austrálie, pokračoval v práci v "QUJ" Character & Folkdance Theatre a organizoval a režíroval v divadle C.U.B. Malthause Theatre austrálsku verziu maďarskej rockovej opery István, a király (Kráľ Štefan). Koncom 1996 sa opäť vrátil do Európy, v Nemecku režíroval projekt Spiaci rytieri (maď. Alvó lovagok), písal scenár a režíroval predstavenie Bájka a odkaz (maď. Rege és üzenet) pre Gombasecké kultúrne dni, ďalej tanečný scénický program Zapálime oheň, rozdávame lásku (maď. Tüzet gyújtunk, szeretetet osztunk) pre miestne folklórne združenie „Tündérrózsa” v Dunaszigete.

Od roku 1998 sa na dva roky stala jeho pôsobiskom opäť južná pologuľa. Režíroval, písal scenáre a riadil tanečné divadlo QUJ.

V roku 2000 sa vracia do Dunaszigetu, kde sa venoval réžii a scenáru slávnosti z príležitosti milénia s názvom Oheň nesmie vyhasnúť (maď. A tűznek nem szabad kialudni). Výsledkom jeho práce v nasledujúcom roku bol program Stretnutie Maďarov z dvoch brehov Dunaja (maď. Magyarok találkozója a Duna két partjáról), potom v roku 2002 opäť nasledoval festival v Gombaseku. V Mosonmagyaróvári bol režisérom hudobného divadelného predstavenia s názvom Superhviezdy muzikantky (maď. Muzsikáló dívák). V ďalších rokoch cestoval medzi Austráliou a Maďarskom.

V roku 2006 bol režisérom rockovej balady na jednom z hlavných námestí Melbourne – s názvom Pro Patria, Pro Libertatena, na výročie maďarskej revolúcie v roku 1956. Potom sa v roku 2009 konala premiéra rockovej opery Ukrižovaný (maď. Megfeszített) v tamojšom Maďarskom centre. Po premiére sa vrátil do Európy.

• 2006 - ako 65–ročný je podpredsedom vlády SR Pálom Csákym vyznamenaný Striebornou plaketou Slovenskej republiky
• 2011 - ako 70–ročný dostáva od podpredsedu vlády SR Rudolfa Chmela Zlatú plaketu Slovenskej republiky za založenie Komorného folklórneho súboru Szőttes a za dlhoročný prínos v oblasti folklórneho tanečného hnutia a kultúry

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému János Quittner

• Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Szőttes Kamara Néptáncegyüttes na maďarskej Wikipédii.
• Webová stránka Komorného folklórneho súboru Szőttes Archivované 2012-12-01 na Wayback Machine
• Quittner János na Fórum Intézet (po maďarsky) Archivované 2013-01-14 na Archive.today
• Quittner János koreográfus 70. születésnapjára, Magyar Interaktív Televízió, 2011 (videorozhovor, po maďarsky)